V poriadku. Dlhé texty budú teda radšej po slovensky.
Ešte by som sa rád venoval
bezpečnosti silnic.
Rimania si boli veľmi dobre vedomí toho, že ak chcú udržať svoju Ríšu čo najdlhšie, tak je nutné mať vyriešený systém prepravy tovaru a armády po krajine. Čím viac sa ríša rozrastala, tým väčší tlak bol na to, aby vybudované komunikácie slúžili svojmu účelu. Pozemná doprava bola najviac využívaná a prakticky rímske cesty boli jediným spôsobom prepravy tovaru.
Cesty (cesta = silnice), ktoré mali I. význam sa takto zadefinovali až po dlhých rokoch, keď sa začali viac využívať, keď sa Ríša rozrástla a zvýšila sa preprava po nich. Vo všeobecnosti sa ale na rímskych cestách stávali vážne kolízie, ktoré často viedli až k smrteľným úrazom. Dôvodov bolo veľa: splašenie koní, nedanie prednosti pri preprave tovaru, zle upevnený náklad, ktorý po zase nie úplne rovnom podklade spadol z voza na zem a spôsobil chaos. Senát zadefinoval, že na cestách s I. významom budú platiť isté pravidlá:
*na strategických križovatkách, kde sa stretávali hlavné cesty bol postavený vojak, ktorý riadil prepravu nákladu, ale hlavne zabezpečoval absolútnu prednosť vojenským, diplomatickým alebo politickým sprievodom
*kupcovia a rôzny iní obchodníci boli povinní zabezpečiť si prepravu tovaru tak, aby nespôsobil žiadnu nehodu - rovnako tak aby sa zbytočne nenarušil pohyb ľudí a tovaru po ceste, keď sa tovar musel zbierať
*systém bezpečnosti v mestách alebo iných obývaných častiach v rámci prechodu cez cestu bol popísaný v 1. príspevku témy
Druhou kategóriou bezpečnosti bol samotný aspekt prítomnosti vojakov a miestnych správcov poriadku. Po cestách s I. aj II. významom sa pohybovali hliadky na koňoch, väčšinou v rámci légií alebo priamo predstavitelia regiónov si udržiavali najatých vojakov na túto činnosť. Armáda a strážcovia dohliadali na plynulosť prepravy, ale rovnako aj pomáhali kupcom, ak sa im napríklad zlomilo koleso na voze.
V rámci systému ciest s I. významom bola v rámci oblastí nepravidelne rozložená sieť menších strážnych veží, väčších strážnych veží respektíve až pevností (pri hraniciach s inými krajinami), rovnako tak ale boli k dispozícii krčmy, mýtne stanice (budem sa im ešte venovať) a tiež opravovne vozov a záprahov. Skrátka služby, ktoré boli potrebné a užitočné. Tieto obchodné siete patrili vždy miestnym predstaviteľom a predstavovali tak významný zdroj príjmov a svojím spôsobom znižovali aj možnú nezamestnanosť, hoci vo vojnových časoch tu pracovali deti (vojenskí kadeti), pretože muži museli ísť do vojny.
Mýtne jednotky mali špecifický význam. Senát nastavil podmienky a každý predstaviteľ musel z ciest vybrať istú sumu, ktorú odviedol do Ríma. Platilo sa však skutočne za technicky náročné stavby alebo miesta, ktoré mali strategický význam a boli de facto plné celý deň. Je zvláštnosťou, že sa mýto platilo vopred, bol to poplatok za každého koňa a voz. Ak mal niekto voz, neplatil sám za seba. Štandardní bežní občania však museli platiť aj za seba, pokiaľ nebývali v danej oblasti. Ak si však vybavili ochranu od miestneho predstaviteľa, poplatky už platiť nemuseli, boli totiž oslobodení (poplatok bol už v cene ochrany), pretože pre predstaviteľov bola často česť, že významní Rimania (pretože prakticky iba oni si mohli taký sprievod dovoliť) prechádzali ich územím. Okrem mostných objektov, viaduktov či územím pevností a mestských systémov (daň za prejazd mestom pre cudzinca v podobe mýta - pretože mesto poskytovalo služby a bezpečnosť) sa platilo aj za úseky na horách. Horské priesmyky stáli pri výstavbe veľa životov, pretože sa často zosunuli svahy, ktoré zranili alebo zabili pracujúcich vojakov a aj údržba týchto ciest bola nákladná.
Zdroje sa líšia, ale dá sa povedať, že výber mýta bohate postačoval na bežnú údržbu celej siete ciest s I. významom. V rámci ciest s III. významom bolo iba na miestnych predstaviteľoch, či spoplatnili prejazdy niektorých vybraných úsekov alebo nie, keďže to boli cesty výhradne na ich území.
Veľmi nebezpečná bola jazda v noci. Vtedy samozrejme neexistovala žiadna elektrická energia, drevo bolo drahé (vo vojnách Rimania dokázali na svoje dočasné pevnosti, hradby a búracie stroje a baranidlá vyťať lesy aj v pásme 20 km) a pri cestách neexistovala možnosť zapojenia generátora.
Napriek tomu sa svietilo všade tam, kde to bolo nutné: strážne veže udržiavali oheň po celú noc, takže bolo vždy vidieť vopred, že sa blíži strategický bod (križovatka, objekt so službami, ...) a zároveň na križovatkách bola stráž 24h denne, takže v noci mali rozložené menšie vatry. Stráž bola zaistená aj v noci, avšak iba na cestách s I. významom a v noci sa okrem armády nesmel prepravovať nikto. Ak sa predsa len nejaký kupec rozhodol, musel požiadať o sprievod.
Nezanechali sa štatistiky, že koľko ľudí zomrelo na cestách, ale z čítaných správ v Senáte sa uvádzali straty časových jednotiek kvôli zlým podmienkam na cestách. Bol to vždy Rím, kto určoval nové pravidlá a nové podmienky pre cestovanie na svojich cestách v Ríši.
Já jsem dal na veřejné i neveřejné (SZ) mínění.
Silnice končila před Tureckem.
